Mgr. Soňa Paulovičová pracuje v Bezpečnom ženskom domove. Ako sociálna pracovníčka sa venuje pomoci obetiam rodovo podmieneného násilia.
Pred časom absolvovala v LOGOS Academy kurz: „Využívanie koučovacieho prístupu v pomáhajúcich a podporujúcich profesiách“.
Zaujímalo nás, ako využíva to, čo sa na kurze naučila, vo svojej práci a boli sme zvedaví, či kurz ovplyvnil aj jej súkromie.
Soňa, do svojej „brašne nástrojov“, ktoré používaš ako pomáhajúci profesionál, si pred časom doplnila aj koučovací prístup v komunikácii. Ako sa Ti tento nástroj osvedčil?
V praxi sa mi koučovací prístup veľmi zišiel napríklad vtedy, keď naše klientky stáli pred nejakým rozhodnutím a nevedeli sa pohnúť ďalej. Ponúkla som im stretnutie, na ktorom som ich sprevádzala koučovacími otázkami.
Vnímala som a potvrdila mi to aj ich spätná väzba, že je to pre ne niečo nové. S takýmto prístupom sa ešte nestretli a neboli zvyknuté na takýto štýl komunikácie.
Keď som im položila otázku, často sa stalo, že som počula odpoveď: „Nad týmto som sa nikdy nezamýšľala.“ Väčšinou potom nasledovalo dlhé ticho, alebo si klientky vypýtali čas na premyslenie odpovede. To bol a je pre mňa dobrý signál, že niečo nové začína…
Hľadať vlastné odpovede a vlastné riešenia stojí istú námahu. Keď sa to klientkam podarí a nastavia sa na tento štýl komunikácie, čo im to dáva?
Ak si klientky prídu na riešenie svojej situácie samy, po stretnutí odchádzajú s dobrým pocitom. Veľmi ich to posilňuje. Majú riešenie, ktoré vychádza z nich, z ich individuality, konkrétnej situácie, v ktorej sa ocitli, ich histórie, ktorú majú za sebou a zdrojov, ktoré majú aktuálne k dispozícii a nie je to niečo, čo im niekto poradil, že by to takto a takto malo byť…
Predsa len, pracuješ s cieľovou skupinou, ktorá sa ocitla v nekomfortnej situácii možno práve preto, že v danej chvíli nemohla (alebo nevedela) urobiť správne rozhodnutie. Od Teba ako profesionála sa očakáva usmernenie a pomoc. Čo vtedy?
Samozrejme, že otázkami ich smerujem k tomu, aby sme splnili cieľ, ktorý by ich posunul mimo tejto nekomfortnej zóny. Ale čiastkové ciele, spôsob ako ich naplniť, konkrétne kroky, ktoré chcú splniť, kedy ich chcú splniť, v akom čase, to všetko si nastavujú samy.
Spomínam si na jedno konkrétne stretnutie s klientkou, ktorá hovorila, že už nechce toľko nadávať a najmä nie pred vlastnými deťmi. Spýtala som sa jej, či by s tým nechcela niečo robiť a ona povedala, že áno, ale že nevie čo a ako. „Vynikajúco!“, povedala som si, “Tak ideme na to!“ a ponúkla som jej rozhovor s aplikovaním koučovacieho prístupu.
Počas tohto rozhovoru klientka sama zistila, že ona je pre svoje deti vzorom a že sa teda nemôže takto správať.
Toto bol pre ňu objav roka, lebo dovtedy si tento dôvod vôbec neuvedomila a už vôbec ho nevyslovila nahlas. Malo to pre ňu obrovskú energiu. Sama prišla na to, že by už nemala nadávať a prišla aj na dôvod prečo. Nastavila si svoje vlastné pravidlá i to, ako sa bude odmeňovať, keď splní svoj denný cieľ. Bolo to veľmi pekné. Dodržuje to a dáva si na to pozor doteraz.
Hovoríš, že využívaš koučovací prístup systémovo, keď sa s klientkou na rozhovore dohodnete. Kedy ešte vieš koučovací prístup využiť?
Ďalší spôsob je v bežnej komunikácii s klientkami – sú to „mikrorozhovory“. Ak vidím, že klientka nad niečím premýšľa, že ju niečo trápi, nevie sa rozhodnúť (mám odísť, nemám odísť, mám sa vrátiť k partnerovi…), tak používam tie „zaklínacie“ otázky (smiech). Skúšam ich smerovať: ak pôjdu týmto smerom, čo stratia, ak pôjdu týmto smerom, čo im to prinesie… A hlavne: otázky smerujem na ich osobu. Lebo v oblasti môjho pôsobenia sa často stáva, že klientky nejaké veci robia pre deti, pre rodinu, alebo plnia očakávania druhých. Keď sa ich spýtam: „Čo to prinesie vám?“, odpovedia napríklad: „rodičia budú radi… A keď neuhnem a otázku zopakujem: „A čo to prinesie vám?“, dostanem odpoveď: „hm.. asi budem ešte viac nervóznejšia…“. Takže asi niečo nie je dobre.
V oblasti, kde pôsobím, klientky často podliehajú manipulácii. Prostredníctvom koučovacieho prístupu prichádzajú na to, aký majú vlastný názor, čo naozaj chcú a kvôli čomu to chcú a ako to chcú realizovať. Koučovacie otázky v tomto výrazne pomáhajú.
Soňa, a aké boli Tvoje prvé dojmy na kurze?
Keď sme začali s kurzom, pýtala som sa sama seba, či toto vôbec „dám“. Na niečo sa pýtať, mať nejakú batériu otázok, otvorených, zameraných na človeka, sledovať cieľ rozhovoru… Prišlo mi to náročné!
Potom som si začala všímať, čo ľudia skutočne hovoria, ako reagujú, čo sa pýtajú, otázky – otvorené, zatvorené. Všímala som si to aj sama na sebe.
Koučovací prístup teda využívaš aj mimo pracovného prostredia?
Určite, ja ho už používam automaticky.
Čo to prináša?
Tým, že v komunikácii dávam prednosť koučovaciemu prístupu, ľudia odo mňa dostávajú priestor, slobodu, komunikáciu bez tlaku, výčitiek, očakávaní… Pýtam sa na ich potreby, „rozpúšťam hmlu“. V rámci mojej komunikácie viac vysvetľujem ako myslím to, čo poviem. Milé je to, že sa mi to začalo vracať z druhej strany, od partnerov v komunikácii – zrkadlia ma bez toho, aby vedeli, že začali používať koučovací prístup.
